Prechod na navigáciu Hlavné menu
Galéria Mikuláša Galandu

Život a dielo

Mikuláš Galanda

Mikuláš Galanda, maliar, grafik a ilustrátor sa narodil 4. mája 1895 v Malej Vieske, dnes Turčianske Teplice. Galandovi rodičia, matka Margita Galandová, rodená Tauberová a otec Štefan Galanda, mali dvoch synov a dve dcéry. Boli to pracovití ľudia, ktorí neovplývali bohatstvom, ale ani netrpeli nedostatkom. Galandov otec bol dlhé roky štátnym notárom a matka mala miestny krajčírsky salón. Syn Mikuláš po ľudovej škole študoval na maďarskom gymnáziu v Lučenci.

 

Až do roku 1911, keď ťažko ochorel, žil životom veselého študenta. Od svojho okolia sa odlišoval iba väčšou citlivosťou a už v tomto čase prejaveným výtvarným nadaním. Prežíval vcelku bezstarostnú mladosť až do náhleho ochorenia na hnisavú angínu s vážnymi komplikáciami. Jeho stav sa natoľko zhoršil, že mu hrozila smrť. Amputácia jednej nohy bola na tie časy jediným riešením ako mu zachrániť život. Následky choroby sa pre mladého 16-ročného Galandu stali na celý život nezvratnou skutočnosťou. Dlhý čas bol pripútaný na lôžko, posledné dva ročníky gymnázia skončil ako externý študent.

 

V roku 1914 zložil skúšku dospelosti a keďže už ako gymnazista rád a s úspechom kreslil rozhodol sa pre štúdium maliarstva na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. Toto štúdium trvalo však iba dva roky z dôvodu vypuknutia prvej svetovej vojny. Galanda sa vrátil domov, do rodných Turčianskych Teplíc, kde pracoval u otca ako výpomocný notársky úradník. Záujem o výtvarné umenie ho ani v týchto podmienkach neopúšťa, čoho dôkazom sú málo známe čísla maďarsky ručne písaného a Mikulášom Galandom ilustrovaného mesačníka vydávaného roku 1919 " Hárman ". Ilustrácie tu zaujmú dobovými secesnými rysmi, ale aj jemnou citlivo a čisto vedenou líniovou kresbou, ktorá je charakteristická v jeho neskoršom vývoji. Skôr ako sa rozhodol pokračovať v ďalšom štúdiu, vyhotovil pre Maticu slovenskú v Martine ilustrácie skromného zošitového vydania " Dobšinského Prostonárodných Slovenských Povestí ", ktoré vyšli v roku 1920.

 

Na jeseň 1922 odchádza do Prahy, kde študuje na Umeleckopriemyselnej škole u prof. H. V. Brunnera. Po roku prestúpil na Akadémiu výtvarných umení v Prahe a študoval u prof. A. Thieleho a po jeho smrti u prof. F. Bromseho. V histórii moderného slovenského výtvarného umenia sa uskutočnila v tomto období veľmi dôležitá udalosť - stretnutie a zoznámenie sa dvoch mladých adeptov slovenského výtvarného umenia Mikuláša Galandu a Ľudovíta Fullu. Toto výnimočné umelecké priateľstvo trvalo až do Galandovej smrti a malo pre ich tvorbu, ale aj súkromný život nemalý význam.

 

Už v rokoch 1923-1924, hneď v prvých ročníkoch Galandovho obnoveného štúdia vznikajú prvé v podstate ešte školské, ale napriek tomu samostatné, grafické listy. Doznieva v nich ešte secesný dekorativizmus, či bezútešný pesimizmus ovplyvnený tvorbou nórskeho expresionistu Edwarda Muncha, ale aj Galandovo zvýšené sociálne cítenie. Galanda sa stal aj súčasťou zakladania časopisu DAV, pre ktorý urobil návrh na obálku, grafickú úpravu. V čase tejto spolupráce vznikol jeho jediný grafický cyklus " Láska v meste ". V jednotlivých listoch tohto cyklu sa odráža hlboké Galandovo sociálne cítenie, odvážne analyzujúce a obnažujúce dobové spoločenské i ľudské vzťahy.

 

Táto problematika sa prejaví aj neskôr v postavách harlekýnov, žobrákov, vysťahovalcov, túlavých spevákov a muzikantov, slepcov, akrobatov, v obrazoch chudobnej rodiny, v obrazoch ľudí z okraja spoločenskej hierarchie a záujmu, ktorých bezútešnú životnú situáciu vedel Galanda intenzívne, nepateticky, ale hlboko ľudsky precítiť, pochopiť a vyjadriť. Pri prácach na druhom ročníku DAV-u spoluprácu prerušil, pretože mal veľa školských povinností. Čaká ho ukončenie štúdia a pomýšľa aj na pedagogickú prípravu, pretože predpokladá, že voľnou tvorbou by sa neuživil.

 

V roku 1927 úspešne ukončil štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe a vrátil sa do Turčianskych Teplíc. Z dôvodu prípravy pedagogickej aprobácie ešte rok dochádzal do Prahy. Práve v tomto období sa v jeho súkromnom živote udiala veľmi dôležitá udalosť - zoznámil sa s Máriou Boudovou, ktorá sa po štyroch rokoch stáva jeho manželkou. Počas týchto rokov sa snaží zabezpiť existenčné zaopatrenie, ale nevzdáva sa ani svojich umeleckých plánov a ambícií. Po krátkom pobyte v Turčianskych Tepliciach sa presťahoval v roku 1929 do Bratislavy. Začal vyučovať kreslenie na viacerých meštianskych školách. Najskôr ako výpomocný učiteľ na štátnej meštianskej dievčenskej škole, potom na II. meštianskej chlapčenskej škole a začiatkom roku 1930 sa dostáva na Školu umeleckých remesiel.

 

Týmto sa pre neho začína nová etapa intenzívneho pracovného sústredenia a všestranného rozvoja jeho vlastnej tvorivej práce. Obnovuje priateľské vzťahy s Ľudovítom Fullom, s ktorým v rokoch 1930-1931 mali spoločný ateliér na Trnavskej ulici č.5. V Škole umeleckých remesiel sa nachádza v progresívnej pedagogickej a tvorivej atmosfére s nezvyčajne kvalitným pedagogickým obsadením, dokonca so samotným priateľom Ľudovítom Fullom. V roku 1932 sa Galanda oženil s Máriou Boudovou, čím si definitívne vytvoril základné existenčné, osobné, ľudské aj spoločenské predpoklady k sústredenej a systematickej pedagogickej a umeleckej práci.

 

Základné kamene Galandovho umeleckého diela boli položené už v období rokov dvadsiatych a najmä v rokoch 1926-1927 sa u neho objavilo viacero tematických motívov, ku ktorým sa neskôr vracal. S rokmi a skúsenosťami narastala jeho ideová, ale aj formálnoumelecká úroveň a zrelosť. Z formálneho hľadiska to boli roky syntetického alebo syntetizujúceho neoklasicizmu, ku ktorému sa dopracoval vďaka pražskému umeleckému prostrediu. Na samotný vývoj jeho výtvarného názoru vplývala spočiatku tvorba nórskeho expresionistu Edwarda Muncha a tvorby tzv. Parížskej školy, najmä P. Picassa, J. Grisa a talianskeho umelca G. Chirica, z českej avantgardy hlavne E. Fillu, R. Kremličku, J. Čapka, J. Zrzavého a iných. Galanda si vytváral a dotváral svoj umelecký názor na prahu tridsiatky, teda ako zrelý a zodpovedný človek, budúci tvorca a umelec.

 

Obdobie jeho života a tvorby môžeme označiť ako zlomové a mimoriadne závažné. Náš národ prežíval významné a prevratné zmeny, ktoré sa týkali celého slovenského spoločenského života, budúcnosti a tiež kultúry. Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie Slováci dostali v novej Československej republike po prvýkrát príležitosť na rozvoj vlastnej národnej kultúry a umenia. Pre nastupujúce umelecké generácie to bola úloha zodpovedná a ťažká. Mikuláš Galanda patril k tým, ktorí si túto situáciu veľmi dobre uvedomovali. " Maľbu, ktorá má byť slovenská, chápem takto: slovenská maľba má byť duchom slovenská. Namaľovať slovenský folklór nie je ešte slovenský obraz. Slovenské ovzdušie je melancholické, spevné, trochu hranaté toto pretvoriť do výtvarníckej reči je úlohou slovenského umelca.",Vývoj výtvarného umenia prechádzal veľmi rýchlo z absurdna dadaizmu do bezhraničnej, surrealizmom uvoľnenej fantázie. Zlatou strednou cestou sa stáva hľadanie novej rovnováhy a harmónie, vyváženosť rozumu a citu označované termínom neoklasicizmus.

 

Galanda sa nevzdal ani svojej bytostne založenej tradície figuralistu a ľudskej figúry v obraze sa nikdy nevzdal, aj napriek tendencii nefiguratívnej a bezpredmetnej maľby. Na začiatku tridsiatych rokov vystúpil spolu s priateľom Ľudovítom Fullom so svojimi umeleckými názormi pred verejnosť dnes už v legendárnych verejne vydávaných " Súkromných listoch Fullu a Galandu ". Vyslovili v nich potrebu skoncovať so starými, nič nehovoriacimi umeleckými metódami a zabehanými manierami a žiadali preraziť a uvoľniť cestu novým výrazovým prostriedkom a postupom, ktoré by zodpovedali dynamickým premenám, ktoré boli charakteristické pre život človeka a spoločnosti 20. storočia. Galandovo dielo, jeho ideovoumelecký vývoj nesie od samých začiatkov výrazné črty osobnostnej myšlienkovej i výrazovej koncepcie. Výrazným impulzom jeho umeleckého vývoja v rozhodujúcom čase bola štúdijná cesta do Paríža koncom roku 1930.

 

Galanda preveril od základu svoje výrazové prostriedky a možnosti, dospel k prehodnoteniu svojej klasickej a klasicizujúcej koncepcie. Jednotná línia jeho vývoja sa začína vetviť viacerými smermi. Jeden smer znamená ešte dožívanie predchádzajúcej koncepcie, založenej na kresbe obohatením o farbu v tzv. ružovom období okolo roku 1932. Východisko druhého smerovania spočíva ešte v predklasickom analytickom kubizme a u Galandu smeruje k modernej skratke, ku znaku. Veľmi dôležitou polohou je pretrvávajúci príklon k viditeľným stránkam javovej a predmetnej reality a poetický prístup k interpretácii sveta, prejavujúci sa najmä v kresbe a knižnej ilustrácii.

 

Do roku 1932 nachádzame často v jeho tvorbe obrazy milencov, ale aj témy mora a množstvo obrazov vyjadrujúcich jeho vnútro, túžby a želania. Obrazy " Ráno ", "Stojaci ženský akt ", " Pieseň ", " Matka " / všetko oleje /, sú výrazom Galandovho osobného ľudského šťastia, očarenia ženskou krásou, láskou a materstvom. Ďalšie olejomaľby naznačujú vnímanie aj širších súvislostí, prekračujúce osobnosť autora, človeka i umelca " Na ulici ", " Chudobná rodina ", " Zbojníci ", " Na horách " a aj neskoršie obrazy " Smutní zbojníci ", " Žobraví speváci ", " Drevorubači ". Väčšina obrazov je namaľovaná na neutrálnom pozadí, ale pri témach zbojníkov sa objavuje pozadie horských kopcov. V jeho kresbe tiež často dominuje téma rodiny " Slovenská rodina " a téma obyčajného človeka stále pokračuje " Gajdoš ".

 

Reálna slovenská skutočnosť preniká Galandovým dielom od výberu samotnej témy až po jej osobitý charakteristický výraz. Našiel si svoju vlastnú netradičnú cestu a spôsob. Jeho vzťah k ľudovému umeniu a slovenskému ľudovému prostrediu je výsostne výtvarný a tvorivý. V Galandovom diele má popredné miesto obraz ženy. Zmocňoval sa ho od poézie až k próze života s obdivom, láskou, hrdosťou a ľudskou dôstojnosťou. Od krásy mladosti, k materstvu naplnenej zrelosti, v ojedinelých prípadoch sa dotkol aj záveru života - staroby. Druhá polovica osudu ženy nenadobudla v jeho diele významnejšie miesto, nestihol ju precítiť tak, ako precítil mladosť, najmä materstvo - osud mu vlastné potomstvo nedožičil. Známymi sa stali jeho obrazy " Matka s dieťaťom na kvetinovom pozadí ", " V matkinom objatí ", " Matka s dieťaťom pri makovici ".

 

Aktuálnosť a nadčasový zmysel Galandovho umeleckého odkazu treba chápať cez jeho obrazy, ktoré vyjadrujú znepokojenie, obavy až strach. Galanda sa síce neľútostnej skutočnosti v podobe druhej svetovej vojny nedožil, ale vo svojich posledných obrazoch toto nebezpečenstvo veľmi silne pociťoval. Galandovo dielo predostrelo a dodnes predkladá mnoho nových, aktuálnych problémov pre celé generácie. Najaktuálnejší význam Galandovho umeleckého odkazu je v tom, že nastolilo, otvorilo a riešilo viacero závažných tvorivých vývojových problémov, ktoré nájdeme v tvorbe skoro všetkých ďalších výtvarných umelcov.

 

ODKAZ MLADÝM UMELCOM

"Signál všetkým mladým a najmladším na Slovensku, ktorí sa venujú výtvarníctvu a literatúre, tým, ktorí raz budú zodpovední za kultúru Slovenska, aby ju vyzdvihli na úroveň kultúrnych národov.

 

Nezapadnite do ľahostajnosti svojich otcov, do pohodlia starej konzervatívnej spoločnosti, nedajte sa zabiť peniazmi, nehľadajte ľahký úspech starého spoločenstva. Pracujte ako káže doba, hľadajte novú pravdu a krásu, hrajte svoju veľkú hru, hru mladosti a radosti tvorby. Hľadajte nové formy, výrazy. Neslávte kult mŕtvych, tým že ich napodobíte. Staré umenie je mŕtve, nech žije nové, voľné, eruptívne. Slovenská moderná maľba vyrástla zo slovenskej duše bez tradície. Prijala myšlienky západnej maľby. A rastie vďaka bohatej lyrike, smútku a veselosti slovenskej krajiny už desať rokov. A tak snívame svoj sen do budúcnosti, zápasíme s ťažkosťami začiatku. Pochopia nás mladí, evoluční, budú pokračovať v našej ceste. Sme dušou ešte deti, tvoríme v radosti a začíname tam, kde končí detská tvorba.

 

Od jednoduchého ku komplikovanému. Bez fanatizmu a škrupúľ. Veríme, že budúcnosť ukáže našu pravdu. Tvoríme a nehľadáme lacný úspech spoločnosti, ktorá nám nerozumie a odmieta bezohľadne každú novotu. Bude nám zadosťučinením, keď našu prácu ocenia tí, ktorí srdcom a rozumom sú naklonení novej forme výtvarnej. Tým podávame priateľsky ruky."

Okrem maľby a grafiky sa s veľkým úspechom venoval aj knižnej grafike a ilustrácii, za ktorú sa mu dostalo za jeho života najväčšieho uznania - v roku 1933 bola jeho knižná grafika odmenená Krajinskou cenou a na svetovej výstave v Paríži v roku 1937 striebornou medailou.

 

Zomrel 5. júna 1938 v Bratislave. Pochovaný bol v Turčianskych Tepliciach, odkiaľ bol v roku 1978 prevezený na Národný cintorín v Martine. V roku 1984 odbor kultúry Okresného národného výboru v Martine v spolupráci s Mestským národným výborom v Turčianskych Tepliciach z podnetu pani Márie Galandovej, vdovy po maliarovi Mikulášovi Galandovi, vykúpil do majetku štátu jeho rodný dom v Turčianskych Tepliciach pre zriadenie pamätnej expozície tohto významného slovenského umelca. Pani Galandová ponúkla pri tejto príležitosti Turčianskej galérii v Martine výber z umelecovej výtvarnej a dokumentačnej pozostalosti darom.


 


188455

Úvodná stránka